Zdravie je rozhodnutie

RUBRIKA OSOBNOSŤ

 

Ročne sa na HEGITO – Hepatologickom, gastroenterologickom a transplantačnom oddelení II. internej kliniky odtransplantuje 40 pacientov. „Vo viacerých parametroch súvisiacich s cirhózou je Slovensko na prvom mieste na svete a v úmrtnosti štvrté v Európe,“ hovorí. Pri chorobách pečene – najmä takých, ktoré súvisia so životným štýlom, azda viac ako inokedy platí, že ich zvládnutie máme vo svojich rukách.

Gymnázium ste navštevovali v Žiari nad Hronom. Máte pekné spomienky na gymnaziálne roky, detstvo?

Na gymnaziálne časy mám tie najkrajšie spomienky. Rád rozprávam študentom o tom, ako veľmi našim pedagógom záležalo na hĺbke našich vedomostí, na našom rozhľade a nikomu z nás študentov ani neprišlo na um pýtať sa, na čo nám to bude. Súčasne sme žili veľmi spoločenským študentským životom. Mali sme hudobnú kapelu, turistický krúžok. Na časy mladosti spomínam rád. Myslím si, že to bola doba, ktorá umožnila zúčastňovať sa do kolektívu tým z nás, čo boli ostýchavejší či intorvertnejší.

Medicínu ste vyštudovali na LF Univerzity Komenského v Bratislave. Spomínate si na časy, keď ste sa rozhodovali pre medicínu? Mali ste vo svojom okolí nejaký vzor?

Prihlásiť sa na medicínu nebolo ani tak rozhodnutie, ako prirodzená súčasť môjho smerovania. Moja mama bola lekárka a ja som s ňou v detstve trávil veľa času v nemocnici. Akosi som nikdy na nič iné ani nepomyslel. Vždy som vedel, že medicína je moja cesta.

Čo rozhodlo, že ste sa neskôr orientovali na hepatológiu?

Počas štúdia som sa rozhodoval len medzi dvoma odbormi – psychiatriou a vnútorným lekárstvom. Napokon zvíťazila interna. Ak ma spomienky neklamú, keď som začal pracovať, myslel som si, že by som si v rámci internej medicíny mohol vybrať akúkoľvek špecializáciu. Nechal som sa viesť možnosťami a protivenstvami a vybral som si odbor, ktorý v tom čase nebol „preplnený“. Akiste práve preto, že začiatkom 90. rokov minulého storočia, nebolo toľko chorôb pečene a nebolo treba ani toľko lekárov.

Prednosta II. internej kliniky SZU Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici MUDr. Ľubomír Skladaný, PhD
Prednosta II. internej kliniky SZU Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici MUDr. Ľubomír Skladaný, PhD

V roku 2008 ste ako vedúci hepatológ stáli pri zrode transplantačného programu pečene a neskôr aj pri vybudovaní HEGITO – Hepatologického, gastroenterologického a transplantačného oddelenia II. internej kliniky SZU. Ako to pred založením HEGITO na Slovensku fungovalo?

Prvú transplantáciu pečene vykonal profesor Laca v Banskej Bystrici v roku 1998. Bolo to ojedinelé podujatie. Potom odišiel do Bratislavy, kde pokračoval v transplantačnom programe spolu s profesorom Hrušovským. V roku 2008 sa súčasne spustili dva programy, v Bratislave, aj v Banskej Bystrici. Systematický transplantačný program u nás beží od roku 2008. O dva roky neskôr sme vybudovali HEGITO, kde som pôsobil ako primár.

Zbierali ste skúsenosti aj v zahraničí? Ktorý z pobytov bol pre vás z odborného hľadiska najviac inšpiratívny?

Absolútne najviac – pre mňa osobne, rovnako aj pre naše centrum, znamenal a znamená IKEM v Prahe. Keď začal koncipovať program transplantácií pečene, boli sme ešte Československo a v IKEM Praha mali už vtedy veľké skúsenosti. Mali sme sa od nich čo učiť. Roky pred tým, ako sme začali transplantovať, sme veľmi často chodili zbierať skúsenosti práve tam. Vytvorili sa medzi nami pevné profesionálne aj ľudské väzby. Neviem si vlastne predstaviť, že by náš program mohol existovať bez ich trvalej podpory. Sú to takpovediac naši priatelia na telefóne. Vždy, keď máme nejaký problém, pretože stále sa učíme, sú nám veľkou oporou. IKEM je jedným z najproduktívnejších centier v Európe v prepočte na milión obyvateľov pokiaľ ide o transplantácie pečene. Majú niekoľkonásobne väčšie skúsenosti ako my. Ich tútorstvo si veľmi cením.

Na celom svete zachránia transplantácie pečene život tisíckam pacientov ročne. Koľko transplantácií pečene robíte u vás? Je to dosť?

Pred covidom sme transplantovali štyridsať pacientov za rok a v tomto roku sa program transplantácií opäť dostáva do normálu. Či je to dosť, závisí aj od toho, či sa choroba v krajine diagnostikuje dostatočne zavčasu u každého, kto ju má. Slovenská hepatologická spoločnosť má v tomto smere jasné predsavzatia a ciele. Myslíme si, že ak by sa mali transplantovať všetci takto zachytení pacienti, ktorí by mohli z toho mať úžitok, tento počet by nemusel stačiť.

Za posledné roky hepatológovia čoraz častejšie zdôrazňujú, že prudko narastá počet pacientov, ktorí majú nejaké ochorenie pečene. K vám na oddelenie sa dostanú zrejme najmä pacienti vo veľmi vážnych stavoch…

U nás, v našom centre, si dosť zakladáme na tom, aby sme obsiahli celé spektrum hepatológie. Aj vznik transplantačného centra mal v sebe tento zámer. A v súčasnosti to okrem iného znamená neopomenúť ani prevenciu a snažiť sa ovplyvňovať životný štýl. Hneď na to zachytávať pacientov vo včasných fázach chorôb pečene a následne aj ľudí s ťažkosťami. Ak totiž príde pacient s ťažkosťami, obvykle má už pokročilo alebo veľmi závažne chorú pečeň.

Pomerne veľkou hrozbou sú vírusové hepatitídy. Prevenciou typov A a B je očkovanie. Máme na hepatitídu B k dispozícii účinnú liečbu?

V liečbe vírusových hepatitíd došlo v medicíne za môjho života k obrovským zmenám. V súčasnosti sa hepatitída B nedá vyliečiť. Vírus sa nedá z tela úplne eliminovať takmer nikdy, ale k dispozícii máme účinnú liečbu porovnateľnú napríklad s liečbou vysokého krvného tlaku. Ide totiž o to, že vírus sa integruje do DNA pečeňovej bunky. Dá sa však dosiahnuť to, že kým pacient užíva tabletky, množenie vírusu je zastavené. Dokonca sa vírus v krvi ani nedá detegovať. Mnohí odborníci sa nazdávajú, že pokrok v liečbe bude naďalej napredovať a bude možné očakávať lieky, ktoré podobne ako pri hepatitíde C, kde máme nové inovatívne lieky, človeka vyliečia.

Naďalej platí, že hepatitída C ostáva skrytou hrozbou, pretože infikovaní ľudia sa ťažko vyhľadávajú? Ale problém je tiež v tom, že niektoré marginalizované skupiny obyvateľstva majú k liečbe sťažený prístup…

Dnes sa po opakovaných epidemiologických prieskumoch dá povedať, že Slovensko patrí medzi krajiny s nízkym výskytom hepatitídy C. Je to dôležitý poznatok, ktorý umožňuje veľmi reálne uvažovať o využití liekov na jej elimináciu. Naďalej však platí, že sa pacienti ťažko vyhľadávajú. Keď som začal pracovať ako lekár, hepatitída C nemala ani len meno – označovala sa ako non-A non-B vírus. V roku 1989 vírus objavili a dostal pomenovanie hepatitída C. Vlani udelili jej objaviteľom Nobelovu cenu. Už niekoľko rokov máme k dispozícii liečbu, ktorá tento typ hepatitídy vylieči temer každému. Svetová zdravotnícka organizácia pred pár rokmi vydala dokument, v ktorom prezentuje zámer erliminovať hepatitídu C. Keďže na Slovensku máme relatívne nízky výskyt, nazdávame sa, že by sa plán vymazať hepatitídu C ako zdravotnícky problém mal stať aj naším zámerom. Slovenská hepatologická spoločnosť na to vypracovala stratégiu, v rámci ktorej nie je možné nedotknúť sa aj takých otázok, ako je prístup k liečbe. Dnes sa drogovo závislí korektne nazývajú skratkou PWID, čo je anglický akronym spojenia Persons who inject drugs – jedinci, ktorí si pichajú drogy. Na Slovensku je to tak, že nové prípady tohto typu hepatitídy vznikajú (a môžu sa aj podchytiť a liečiť) predovšetkým na dvoch scénach – a to je drogová scéna a väzenstvo. Práve k týmto marginalizovaným skupinám obyvateľstva sa liečba dostáva extrémne ťažko. Je to spôsobené samotnými vlastnosťami spomenutých scén – tí ľudia sa len veľmi ťažko dajú manažovať. Na druhej strane sme aj poslednou krajinou v Európe, kde nás naďalej brzdia bariéry. Ešte sme nepochopili, že predovšetkým práve v týchto okrajových skupinách by sme mali liečiť. Je to najefektívnejší spôsob ako hepatitídu v rámci projektu Eliminácia eradikovať, aby už viac nebola zdravotníckym problémom. Pravdou je, že liečba je veľmi drahá. Sprístupniť ju aj spomenutým skupinám obyvateľstva si vyžaduje nadhľad, zamyslenie aj investíciu vyšších inštancií – štátu, pretože v konečnom dôsledku to bude znamenať ušetrenie finančných prostriedkov pre štát.

Základom prevencie civilizačných chorôb pečene, ako je napríklad nealkoholová tuková choroba pečene, je zdravý životný štýl. Počúvame my Slováci dobré rady ako sa stravovať, hýbať sa? Čo by sme si mali predovšetkým strážiť?

Tuková choroba pečene je najrýchlejšie rastúcou príčinou vzniku cirhóz pečene. Aj v HEGITO máme na to vlastné údaje z registra. V transplantačných programoch mnohých krajín s tzv. západným životným štýlom, sa zaznamenal nárast kandidátov na transplantáciu pečene z tohto dôvodu o 170 percent ročne. Súvislosť so životným štýlom je zjavná – pečeň tukovatie úmerne s tým, ako tukovatie celý človek. Zdá sa, že pre človeka, ktorý je zo životného štýlu chorý, je radikálna zmena tohto štýlu neprekonateľný problém. Doterajšia rétorika zjavne nefunguje. V horizonte dvojročnej intervencie zmena životného štýlu v prvých mesiacoch funguje výborne, po pol roku funguje len v malej skupine ľudí a po dvoch rokoch zostane zmene verná naozaj zanedbateľná skupina ľudí. Hovoria to aj celosvetové štatistiky. My na Slovensku by sme sa tomuto problému chceli venovať personalizovane a našiť zmenu životného štýlu konkrétnemu jedincovi podľa jeho konkrétnejších charakteristík na mieru. Rád by som zdôraznil, že tu nejde iba o fyzické komponenty. Máme zjavne do činenia s určitými duševnými a duchovnými charakteristikami. Ak ich nevezmeme do úvahy, nazdávame sa, že naďalej budeme iba naháňať vlastný chvost.

Ešte sme nespomenuli rakovinu pečene. Pred 15 rokmi táto diagnóza znamenala fatálny koniec. Máme dnes k dispozícii lepšiu liečbu?

Isté je, že táto diagnóza je celosvetovo najrýchlejšie rastúca rakovina. Máme vlastné štatistiky, ktoré korelujú s údajmi z tzv. civilizovaného sveta. Liečba rakoviny pečene v posledných rokoch zaznamenala obrovský pokrok. V nie takej dávnej minulosti bol postoj k tejto chorobe nihilistický. Pacient sa priemerne nedožil viac ako jedného roka. Moderná liečba z pohľadu päť- až desaťročného prežívania má však jednu podmienku – je ňou včasná diagnostika. Totiž aj táto choroba je bezpríznaková. Máme však šťastie v nešťastí. Vieme, ktoré choroby pečene sú tzv. prekancerózami. Vieme predvídať, ktorým pacientom sa rakovina pečene môže vyvinúť a vieme aj vynaložiť spoločné úsilie na jej prevenciu. Takýmto pacientom, ak pravidelne podstupujú napríklad sonografiu pečene, môžeme zachytiť napríklad malý uzlík v pečeni, ktorý sa dá vyrezať, spáliť alebo sa dá pečeň transplantovať. Ak sa zachytí v neskoršom štádiu, nález možno zmenšovať. V tomto segmente sme zaznamenali obrovský pokrok v odbore invazívnej rádiológie, ktorá dokáže rozvoj nádoru brzdiť. Aj v onkológii sme zaznamenali prudko sa rozvíjajúce armamentárium liekov a postupov. Drvivá väčšina pacientov s prekancerózami má cirhózu pečene. Patria sem aj pacienti s hepatitídou B bez cirhózy, pacienti s pokročilou „céčkou“ bez cirhózy a veľmi otvorenou otázkou je nealkoholová tuková choroba pečene. Javí sa byť v súvislosti s rakovinou pečene novou hrozbou. V tejto fáze výskumu sa hľadá definitívne stanovisko. Ukazuje sa, že nemalému percentu ľudí s nealkoholovou tukovou chorobou pečene sa môže vyvinúť rakovina pečene ešte pred tým, ako dostanú cirhózu.

Novou témou je covid a pečeň. Ako môže toto vírusové ochorenie postihnúť pečeň?

V istom zmysle sme mali šťastie v nešťastí, že naša klinika a aj samotné HEGITO boli počas pandémie transformované na covidové oddelenie. To, samozrejme, na jednej strane pribrzdilo náš transplantačný program. Avšak na druhej sme tak boli priamo pri nadobúdaní skúsenosti s tým, čo môže spôsobiť covid pečeni a celému organizmu. Zistili sme nasledovné: Po prvé, samotný covid dokáže dovtedy nepoškodenú pečeň poškodiť a je aj zjavné, že sa v takto poškodenej pečeni môže vyvinúť hepatitída. Obvykle však tento zápal nie je tým, čo človeka zásadne poškodí alebo usmrtí. Po druhé: človek s určitým ochorením pečene má vyššie riziko, že ak dostane covid, môže dopadnúť horšie. Je tiež dokázané, že éra covidu mala aj nepriamy dopad – následkom toho, že sa pacienti s určitými diagnózami včas nedostali do nemocnice, napríklad z obavy pred nákazou. Aj samotný systém zdravotnej starostlivosti bol natoľko zahltený a sústredený na covid, že došlo z pochopiteľných epidemiologických dôvodov k presmerovaniu určitých zabehaných ciest manažmentu pacientov. Podľa vlastných údajov aj niektorí naši pacienti s pokročilými, alebo inak závažnými chorobami pečene boli počas lockdownu vo vyššom riziku neblahého vývoja choroby. Covid má teda aj takéto nepriame následky.

So Slovenskou hepatologickou spoločnosťou spolupracujú aj pacientske združenia. Ste aj vy osobne s nimi v kontakte?

V intenciách ambulancie a nemocničného lôžka v súvislosti s vysvetľovaním dôležitosti zdravého životného štýlu máme neprijateľne obmedzený priestor. Práve toto viedlo k založeniu takých záujmových združení, ako sú Šanca pre pečeň a HEP HELP KLUB..

V súvislosti s chorobami pečene sa zdôrazňuje dôležitosť dodržiavania zdravého životného štýlu, ale aj rola psychiky. Ako relaxujete? Predpokladám, že dodržiavate zásady zdravého životného štýlu…

Nepoviem. Vďaka dlhoročnému pozorovaniu chorých mi napokon svitlo, aká nesmierna vzácnosť je ľudský život. A že to, ako vyzerá, matematicky presne závisí od všetkého, čo robíme, myslíme si, cítime. Jedna anglická kráľovná vyjadrila hodnotu života tak, že to môže zasiahnuť každého. Jej posledné slová pred smrťou boli: „Všetko čo mám za ešte jeden deň.“ Ako starnem, aj ja sám cítim hodnotu ľudského života čoraz jasnejšie. A zdravia. Zdravie a život čoraz viac nahliadam ako slovesá, nie podstatné mená – sú okamžitým aj sumárnym odzrkadlením toho, čo robíme, v čo veríme, cítime, myslíme si. Umrieme, to je v pohode. A nevieme dňa, ani hodiny. Práve preto by sme sa však mali k svojmu zdraviu správať zodpovedne. Aby sme napríklad neochoreli, či neumreli pre vlastnú lenivosť, naivnú dôverčivosť, alebo vyslovenú hlúposť.

Za rozhovor ďakuje Ivana Baranovičová

Foto: Jozef Pitoňák

Foto na titulke: Shutterstock

 

 

Súvisiace články

MUDr.Durny

OSOBNOSŤ Primár Neurochirurgickej kliniky v Ústrednej vojenskej nemocnice SNP v Ružomberku MUDr. Peter Durný, PhD. je špecialistom na menej

rakovina-pluca

Rozhovor Ako si pacienti počas pandémie zvykli na zmenenú situáciu v ambulancii všeobecného lekára? „Veľkú časť našej práce naďale

rehabilitacia-pohyb

ROZHOVOR Rehabilitácia po úraze je súčasť liečby. V širšom ponímaní znamená znovuobnovenie  schopností klienta či pacienta na psychick

V našej redakcii sme privítali pána doktora Mateja Vozára, primára Oddelenia intervenčnej rádiológie Stredoslovenského ústavu srdcových a

Sobonova-ilustrak

OSOBNOSŤ Primárka Oddelenia klinickej farmakológie Fakultnej nemocnice s poliklinikou Nové Zámky MUDr. Klára Soboňová, PhD. sa rozumie lie

Primár Oddelenia intervenčnej rádiológie Stredoslovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Banskej Bystrici MUDr. Matej Vozár, MPH sú