V prvom rade menia psychické kvality človeka – vnímanie, myslenie, prežívanie a vedomie, čo sa sekundárne prejavuje v správaní. Drogy dokážu iba tri veci: stimulovať, utlmovať alebo spôsobovať halucinácie. A sekundárne spôsobujú závislosť. K závislosti pritom vedú tri „schodíky“ – experiment, kontrolované užívanie, rizikové užívanie, čo napokon vyústi do samotnej závislosti. Neplatí, že dnes sme nezávislí a zajtra závislí. Naše správanie pochopiteľne ovplyvňuje aj životný štýl spojený so závislosťou. Ak sa niekto zameria len na to, aby si získal prostriedky na drogu, celý jeho život sa zužuje len okolo toho.
K zodpovednému vyjadreniu toho, čo všetko v oblasti duševného či somatického zdravia spôsobila pandémia, budú potrebné dlhodobé štúdie. Závislosť sa nejakú dobu rozvíja. Vieme však už odhadnúť určité trendy. Stav závislosti niektorých jedincov, ktorí majú tendenciu k úzkosti, alebo zle zvládajú sociálnu izoláciu, sa počas pandémie stal roztrúseným. Už ráno si dali povedzme pivo a celý pracovný čas prežili v stave malátnosti, čo im mohlo skomplikovať život. Nemusí ešte ísť o závislosť, ale už je to problémové pitie. Sú ľudia, ktorí takto prišli aj o prácu. Sebadisciplínu si narušili aj fajčiari, dovtedy zvyknutí chodiť na fajčiarske prestávky. Počas práce z domu si mohli zafajčiť kedykoľvek, a tak fajčili oveľa viac. Pre nás adiktológov je veľkou témou v súvislosti s pandémiou covidu rozvoj online závislostí. Závislosti zvyčajne nie sú osamotené, ľudia nimi trpiaci podliehajú zmiešaným závislostiam. Ide o dva hlavné motívy: ľudia si pitím alebo inou činnosťou znižujú negatívne dôsledky nejakej inej látky alebo činnosti alebo si zvyšujú jej účinnosť. Preto ku káve potrebujú cigaretu. Na druhej strane, covidová pandémia prehĺbila závislosť od pozerania seriálov na streamovacích sieťach, od četovania, nakupovania cez internet, gambling, hranie hier na internete, nekonečné skrolovanie na sociálnych sieťach. Z toho znervóznení ľudia ešte viac fajčili. Mám klienta, ktorého nekonečné trávenie času na internete, najmä v noci, tak pohltilo, že úplne stratil funkčnosť počas dňa.
Je to individuálne, a práve tomu sa venuje celý jeden vedecký odbor – adiktológia. Určite funguje silný provitálny motív, ktorým môže byť narodenie dieťaťa. Rovnako funguje aj tzv. nadobudnutie dna. Človeku sa tak rozvinú smútok a depresia súvisiace so životným štýlom, že už nevládze takto ďalej žiť, alebo je takýmto štýlom znechutený. Aj fajčiar si môže povedať, že ho fajčenie obmedzuje natoľko, napríklad v sociálnej sfére, že chce s ním skoncovať. Veľa ľudí prestalo fajčiť po diagnóze nejakého závažného respiračného či žilového ochorenia. Funguje aj tzv. nasýtenie – vtedy si človek povie, že fajčil niekoľko desaťročí a už toho bolo dosť. Toto všetko sú averzívne motívy. Pri provitálnej motivácii je cieľom lepší životný štýl. Na tomto je postavená aj filozofia tzv. harm reduction – znižovania rizika spojeného s užívaním nejakej látky spôsobujúcej závislosť, v tomto prípade tabaku. Snažíme sa ľuďom zlepšovať kvalitu života, aby mali dostatok motivácie zlepšovať svoj životný štýl. Ak je človek buď na okraji spoločnosti alebo svojich zdravotných možností, nenájde motiváciu na zmenu. Ale ak je dobre konštituovaný a má motiváciu, teda má podporu a kapacitu, vie sa k zmene odhodlať. Akákoľvek zmena v živote je ťažká a treba mať na ňu energiu. Pri znižovaní rizika majú dospelí fajčiari k dispozícii bezdymové alternatívy. Filozofiou harm reduction je, že ak sa človek nevie vzdať tabaku, môže si vybrať alternatívu, ktorá mu umožní, aby sa menej poškodzoval – buď sociálne alebo zdravotne. Samozrejme, najlepšie je nefajčiť. Ale ak už človek fajčí, nech zníži riziko pre seba aj pre svoje okolie. Bezdymové produkty zmierňujú zdravotné riziká spojené s vdychovaním dymu a dechtu z horiacej cigarety a rovnako chránia aj okolie fajčiara.
„Pri provitálnej motivácii je cieľom lepší životný štýl. Na tom je postavená aj filozofia tzv. harm reduction – znižovania rizika spojeného s užívaním nejakej látky spôsobujúcej závislosť. Snažíme sa ľuďom zlepšovať kvalitu života, aby mali dostatok motivácie zlepšovať svoj životný štýl.“
Myslím si, že to veľmi nefunguje. Existuje jeden psychologický mechanizmus – bagatelizácia. To znamená, že ak sa človek stretne s niečím extrémnym a zlým, má tendenciu priveľmi ťaživú informáciu vytesniť. V psychológii skôr funguje priamy vzťah s jednotlivcom, poznanie jeho príbehu, formy a štýlu závislosti a jeho cesta z nej.
Každá závislosť od každej substancie je iná a inak ovplyvňuje psychiku. Keď hovoríme o legálnych a nelegálnych drogách, definujeme ich podľa zákona. Nie podľa závažnosti závislosti. Závislosti od alkoholu a cigariet sú veľmi silné závislosti, iba sú legálne. Keďže ide o cenovo dostupné látky, ich zaobstarávanie sa nespája s kriminálnou činnosťou. Závislosť od tabaku je dominantne psychická, aj keď po desiatich rokoch fajčenia má silný fajčiar aj veľmi výrazné fyzické prejavy pri abstinencii. Uvádza sa tiež, že po desiatich rokoch fajčenia sa nikotínové receptory menia na pseudoopiátové, preto sa niekedy nikotínová závislosť prirovnáva k závislosti od heroínu. Upokojujúci zážitok z nikotínu je spojený aj s tým, ako fajčiar pri fajčení dýcha. Je to relaxovanejšie dýchanie, ktoré sa niekedy prirovnáva k dýchaniu počas plávania. Nikto nepochybuje, že je určite lepšie plávať, ako fajčiť. Avšak bazén či jazero nie sú tak ľahko dostupné ako cigarety.
Je to práve v dôsledku závislosti. Ak sa narkoman rozhodne prestať užívať pervitín, prestane sa stýkať s ľuďmi, ktorí ho užívajú, nenavštevuje miesta, kde je dostupný. Ale cigarety sú všade okolo nás. Človek v abstinencii si musí urobiť v hlave poriadok, aby nereagoval na určité podnety, napríklad spojenie cigariet s kávou. Fajčiar navyše dennodenne vidí iných ľudí fajčiacich na ulici či na terase kaviarne. Práve dostupnosť tabaku komplikuje abstinenciu.
Závislosť od tabaku sa častejšie odbúrava farmaceutickými metódami ako psychoterapeuticky. Mnoho fajčiarov nemá problémy v osobnom živote, ktoré by sa dali riešiť v psychoterapii. Ak sa fajčiar rozhodne skoncovať s fajčením, pomôžu mu skôr medikamenty, ktoré odbúrajú jeho chorobnú túžbu po nikotíne, alebo substituujú nikotín. K dispozícii máme lieky, ktoré sú schopné znižovať chuť na alkohol alebo fajčenie a predpisuje ich psychiater. Fajčiari využívajú aj rôzne neurofyziologické metódy, napríklad biorezonanciu.
Závislosť je pre človeka veľmi prirodzená. Sigmund Freud hovoril, že fungujeme na princípe slasti. V podstate chceme, aby nám na tomto svete bolo dobre. Môžete vyliezť na Mont Everest, aby ste dostali dopamínovú „šlehu“, alebo si pomôžete hnusnou chemickou skratkou a kúpite si heroín. Závislosti sú skratky k slasti. Odpoja však možnosť tešiť sa z iných vecí v živote, lebo sú výrazné a masívne limitujú všetko ostatné. Pokiaľ ide o tínedžerov – je to formatívny vek. Ak budeme hovoriť o motivujúcich faktoroch ku kontaktu s látkami, je tu veľmi silný vplyv rovesníkov. Mladí ľudia majú tiež ťažkosti so sebaprijatím. Súčasne pociťujú výrazný tlak sociálnej objednávky na to, akí by mali byť – štíhli, šikovní. Rovnako funguje aj to, že ak tínedžer fajčí, je alebo sa cíti byť dospelý. Rodičia neraz zle komunikujú, že deti budú môcť povedzme fajčiť, až keď budú dospelé. Pre mnohé je to jasná objednávka.
„Môžete vyliezť na Mont Everest, aby ste dostali dopamínovú „šlehu“, alebo si pomôžete hnusnou chemickou skratkou a kúpite si heroín. Závislosti sú skratky k slasti. Odpoja však možnosť tešiť sa z iných vecí v živote, lebo sú výrazné a masívne limitujú všetko ostatné.“
Dnes už jasne hovoríme o tom, že závislosť a chudoba sú veľmi prepojené. Ľudia zaťažení chudobou, prostredie, v ktorom žijú, to všetko je živnou pôdou pre závislosti. Človek potrebuje mať svoj azyl, svoju oázu. Ak nemáte prostriedky vycestovať na dovolenku, kúpiť si lístok do kina, čučo, aspoň na chvíľu, niečo také dokáže. Zabudnete na svoje trápenia. A netýka sa to iba bezdomovcov. To je predsudok. Ich jedinou definíciou je, že nemajú domov. K sociálne znevýhodneným skupinám patrí aj veľmi veľa tzv. duševných bezdomovcov, ktorí si vedia udržať bývanie, ale nevedia sa ubrániť rozvoju závislostí. Veľkými témami sú týrané ženy, sociálne izolovaní seniori, ktorých jedinou sociálnou interakciou je, že si zájdu na pivo. Sú to ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť rozvoj vyšších, napríklad estetických potrieb. U nás, žiaľ, máme veľké pásmo chudoby a nezamýšľame sa nad tým, čo sa deje na malých zastrčených dedinkách, kde je jediným spôsobom ventilácie vypiť si alebo si v záhrade pofajčiť. Lebo všetky ostatné veci, ktoré robia život radostným, sú nedostupné. Kvôli zlej infraštruktúre, hypotéke, mnohodetnej rodine či nedostupnému cestovaniu.
Nie som síce detská psychologička, ale keďže závislosť sa nejaký čas rozvíja, mladí ľudia majú problém so závislosťou vo veku 16 až 20 rokov. Funguje tu však určitý sociologický fenomén, a to, že sme vnímavejší na extrémy a extrémy potom štandardizujeme. Ak sa objaví prípad 12-ročného závislého raz za päť rokov, nedá sa to paušalizovať. Pravda je, že k prvému kontaktu s látkami vyvolávajúcimi závislosť dnes prichádzajú mladí ľudia skôr v porovnaní s minulosťou. A rozširuje sa aj ponuka, sortiment.
Je to tak, ale drogou číslo jeden – hoci legálnou, je u nás alkohol. Jednak je stále dostupný a tolerovaný – tak to jednoducho funguje v euro-americkej kultúre. Problémom sú aj ďalšie sociologické fenomény vrátane viacgeneračných pijanských rodín. Veľmi veľa by sa dalo dosiahnuť, keby u nás fungovalo vysoké právne vedomie. Ako to však v postsocialistických krajinách býva, naše právne vedomie je veľmi nízke. Vo Švajčiarsku, ak sa niečo presadí ako zákon, všetci ho dodržiavajú. Na Slovensku na to kašleme. Podľa štúdie ESPAD o postojoch mladých ľudí v Európskej únii ku konzumácii alkoholu a iných drog, malo 83 % mladých ľudí do veku 26 rokov aspoň jednorazový kontakt s kanabisom.
Fungujeme už 24 rokov. S ľuďmi s problémami pracujeme priamo v teréne. Máme tri dominantné cieľové skupiny: aktívnych užívateľov drog nemotivovaných pre liečbu, z nich je najviac vnútrožilových užívateľov, osoby pracujúce v pouličnom sexbiznise a bezdomovcov. V roku 2005 sa nám ako prvým na Slovensku podarilo založiť kontaktné centrum pre užívateľov drog v Kopčanoch v Bratislave.
Okrem terénnej sociálnej práce má svoj význam aj komunitná sociálna práca. V intenciách primárnej prevencie sociálno-patologických javov vie ľudí osloviť práve práca s komunitou. Jednoznačne to funguje. Deti žijúce napríklad na Kopčanoch, potrebujú, kvôli prostrediu, v ktorom žijú, úplne iné prednášky o drogách ako deti, ktoré nepochádzajú z problémového prostredia. Úplne iné komunity sú vylúčené komunity v rómskych osadách na východe Slovenska, iné vo vidieckom prostredí. Preventívne aktivity by sme mali špecifikovať a modifikovať podľa komunitných princípov. U nás je to hudba budúcnosti, aj keď sa na tom už veľa pracuje. Ale budúcnosť práce s ľuďmi, ktorí majú problém so závislosťou, je v komunitnej sociálnej práci. Pokiaľ ide o aktuálne trendy v primárnej prevencii drogových závislostí, efektívna je priama, opakovaná práca s mladými ľuďmi. V malých skupinkách, napríklad v rámci športového klubu. Dôležitá je aj práca s rodinou. Neefektívne sú hromadné prednášky či výchovné koncerty. Preventívne modely, ktoré chcú osloviť všetkých, v konečnom dôsledku neoslovia nikoho. Prevencia, rovnako ako detské topánočky, má byť šitá na mieru.
Autor: Ivana Baranovičová
Viete, či vaše deti fajčia? Prieskumy ukazujú, že skúsenosti s klasickými cigaretami má viac ako štvrtina neplnoletých a so zahrievaným t
Známi influenceri a mladí ľudia hovoria študentom aby nefajčili. Ale inak. Deň bez vyučovania. Žiadne výchovné koncerty, žiadne prednáš
FAJČENIE A OBEZITA Deti vystavené cigaretovému dymu majú väčšiu pravdepodobnosť nadváhy, na rozdiel od tých, ktoré neboli vystavené pasí
