Ortopéd sa nezaobíde bez pokory

OSOBNOSŤ

 

Stretli sme sa pri príležitosti vydania knihy venovanej stému výročiu založenia I. ortopedicko-traumatologickej kliniky. Jej súčasný prednosta MUDr. Andrey Švec, PhD., MPH a prednosta Ortopedickej kliniky LF UK a NÚDCH prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD., MPH rozprávali o tom, kto ich formoval aj o dôležitosti pripomínať si históriu. Hlavných odborníkov ministerstva zdravotníctva v svojich odboroch – jedného pre ortopédiu a druhého pre pediatrickú ortopédiu, spája dlhoročné priateľstvo, zanietenie a práca vo výbore Slovenskej ortopedicko-traumatologickej spoločnosti. Profesor Kokavec je jej dlhoročným prezidentom.

Prečo ste sa rozhodli knihu vydať?

MUDr. Andrey Švec, PhD., MPH.: Sté výročie vzniku I. ortopedickej kliniky je významný míľnik v jej histórii. Klinika je určitým symbolom pre všetkých slovenských ortopédov. Ako prednosta kliniky cítim povinnosť túto skutočnosť reflektovať. Bolo a je dobrým zvykom pri významných výročiach vydať publikáciu o histórii kliniky. V publikácii venovanej stému výročiu kliniky sme sa snažili predstaviť čitateľom aj nové, dosiaľ nepublikované historické fakty a trocha oživiť pohľad na fungovanie kliniky. Doplniť nové informácie a udalosti, ktoré sa udiali za posledných 20 rokov, odkedy sa klinika presťahovala z pôvodnej budovy na Hlbokej ulici v Bratislave do Ružinova. Za ten čas sa zmenil tiež jej charakter. Z prevažne elektívnej ortopédie sa začala orientovať aj na akútne výkony, ktoré tvoria približne 30 % jej operatívy. Venujeme sa nielen plánovaným operáciám, ale aj úrazom pohybového aparátu.

MUDr.Švec
MUDr. Andrey Švec, PhD., MPH

 

Od roku 1942 do roku 1975 bol prednostom kliniky profesor Ján Červeňanský. Jeho meno nesú pravidelné kongresy Slovenskej ortopedicko-traumatologickej spoločnosti – Červeňanského dni…

prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD., MPH: Profesora Červeňanského možno pokladať za zakladateľa modernej ortopédie na Slovensku. Od roku 1939, kedy bol najprv asistentom a od roku 1942, keď sa stal docentom a prednostom Ortopedickej kliniky LF UK, sa venoval viacerým inováciám v ortopédii. Snažil sa zaviesť nové operačné techniky, ktoré sa vo svete už používali. Z USA priniesol nové inštrumentáriá, dlahy a klince na liečbu traumy pohybového aparátu a vydal aj publikáciu Úrazy a boj proti nim. Začal sa tiež venovať onkoortopédii a na túto tému napísal aj monografiu Kostné nádory a im podobné afekcie a neskôr publikáciu Problematika niektorých kostných novotvarov. Vďaka jeho spolupráci s Výskumným ústavom reumatických chorôb v Piešťanoch sa začala rozvíjať reumoortopédia. Venoval sa tiež alkaptonúrii a ochronóze. Na operačné riešenie Bechterevovej choroby zaviedol vlastnú, tzv. motýľovitú osteotómiu stavcov chrbtice. Ako prvý v svojej habilitačnej práci v roku 1942 použil termín tzv. vrodená dysplázia koxy. Až neskôr, v 80. rokoch minulého storočia, bola diagnóza s názvom Luxatio coxae congenita – vrodené vykĺbenie bedra, nahradené termínom vývojová dysplázia bedra. Nejde totiž iba o luxáciu, vyskočenie bedrového kĺbu, ale aj o nižšie stupne, keď sa kĺbik dostatočne nevyvinie.

Mudr.Kokavec
prof. MUDr. Milan Kokavec, PhD., MPH

Š.: Dnes je ortopédia jednoznačne operačný odbor. Nebolo to tak vždy. Prvých dvadsať či tridsať rokov sa napríklad infekčné ochorenia ako tuberkulóza kostí a iné liečili konzervatívne, nie vždy sa operovali. Vo veľkom sa používalo bandážovanie, tzv. napomínacie ortézy, ktoré sa dávali deťom s chybným držaním tela.

Po profesorovi Červeňanskom prevzal kliniku prof. MUDr. Emil Huraj, DrSc. starší. Poďme teraz od historických análov k vašej osobnej histórii. Ako si naňho spomínate?

 

K.: Profesora Huraja som zažil len krátko, v roku 1989, keď ma prijal na kliniku. Rektorom Univerzity Komenského bol priam ikonická osobnosť. Postavou bol veľmi vysoký, čiže mnohí z nás s výškou nad 185 cm sa stále pohybovali v jeho tieni, nielen v metafore, ale aj naozaj (úsmev). Vedel pohladkať a oceniť, ale vedel byť aj zlostný. Zvládnuť 25 ortopédov na klinike vyžadovalo takmer vojenskú disciplínu, no napriek tomu naňho spomínam v dobrom. Bol veľmi zručný a precízny operatér a dokázal excelentne vyriešiť všetko od detského bedra až po totálnu endoprotézu. Mal vlastné zlepšováky, vymyslel napríklad porcelánovo-alumíniovú keramickú platničku do kolena. V spolupráci s Niklovou Hutou v Seredi vyvinul novú endoprotézu, ktorá dostala jeho meno. Kliniku viedol jednak k precíznosti, ale aj súdržnosti. Keď som sa tesne pred promóciou hlásil na kliniku, a myslel som si, že budem mať ešte regulárne prázdniny, povedal mi, že on nastúpil tri dni po promócii a je dnes profesorom. A potom sa ma nie práve vyberane spýtal, čím chcem byť (úsmev). Huraj vždy hovoril priamo, čo na srdci, to na jazyku. A to sa mnohým nepáčilo.

Š.: Chodil som na športové gymnázium na Hubeného v Bratislave, venoval som sa basketbalu. Rozmýšľal som, že by som sa chcel stať napríklad športovým komentátorom. Pod vplyvom otca, ktorý bol lekárom, som sa zapísal na medicínu. Asi v štvrtom ročníku som sa rozhodol, že sa budem venovať ortopédii, prípadne úrazovej chirurgii. Na kliniku som nastúpil v septembri v roku 1991. Hlásil som sa ešte k profesorovi Hurajovi, ale ten následne odišiel do dôchodku. Podarilo sa mi vyhrať výberové konanie. Ako asistent, zamestnanec Lekárskej fakulty, som na klinike začal pracovať, keď sa jej prednostom stal profesor Makai. Primárom bol doktor Peter Maresch. Výchovu nás mladých mal na starosti doktor Jozef Kordoš, asistent pre výuku a atestácie ortopédov na vtedajšom Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, neskôr to bola Slovenská zdravotnícka univerzita. Mal nás všetkých pod palcom, vrátane Milana Kokavca. O našu výchovu sa staral veľmi svedomite. Často sme mali semináre, museli sme sa na ne dôkladne pripravovať, v nočných službách sme spoločne debatovali o liečbe a nových trendoch. Na profesora Makaia si spomínam rád, bol veľmi priateľský a dobrý človek. Bdel nad nami ako sv. František z Assisi, dával na nás pozor a posielal nás do zahraničia.

K.: Doktor Kordoš nebol hocaký učiteľ. Aj vo voľnom čase nás doučoval, rozprával nám o tom, čo sme sa nemohli naučiť z kníh. Stmelil nás nielen pracovne, ale aj športovo. Hoci som mal sklony viac k hudbe a výtvarnému umeniu, po skončení často fyzicky náročnej práce na klinike sme pravidelne hrávali futbal a tenis, chodievali sme aj lyžovať. Žiaľ, zomrel príliš skoro, vo veku 52 rokov.

Spomenuli ste zahraničné stáže. Kde všade ste boli?

 

Š.: Ešte pred tým, ako som nastúpil na kliniku, som absolvoval stáž u profesora Hansa Uhthoffa vo Všeobecnej nemocnici v kanadskej Ottawe. Keď som už pracoval na klinike, profesor Makai aj spolu s profesorom Draenertom vytvorili výskumný projekt medzi Bratislavou a Mníchovom, tzv. centrum pre ortopedické vedy, kam sa zapojili aj niektoré univerzity zo Švajčiarska a Spojených štátov. V Mníchove sa organizovali vzdelávacie semináre pre ortopédov, na ktorých sme sa aktívne zúčastňovali a pripravovali na ne podklady. Týkalo sa to endoprotetiky a liečby zlomenín či vákuovej techniky cementovania endoprotéz. Okrem toho som mal v Mníchove, na klinike Josephinum, aj osobného priateľa docenta Aignera, u ktorého sme my mladí absolvovali viacero stáží. Koncom 90. rokov minulého storočia sme na tejto privátnej klinike mali možnosť zoznámiť sa s modernou západnou medicínou a špičkovými postupmi v ortopédii či artroskopii. Bolo to veľmi podnetné. Získali sme predstavu, ako by to v modernej praxi malo skutočne vyzerať. Neskôr som ešte absolvoval viacero stáží vo Veľkej Británii.

K.: Profesor Makai skutočne nad nami nielen bdel, ale nám aj otváral dvere. Ovládal sedem jazykov, na kongresoch mohol pokojne bez problémov prechádzať z nemčiny, cez maďarčinu do francúzštiny a angličtiny. Bol mimoriadne vzdelaný, nielen medicínsky. Skutočný polyhistor. Každý z mladých ortopédov na klinike mal určený svoj obzor. Mňa najprv profilovali na detskú ortopédiu – na operačnú liečbu detskej mozgové obrny a vyslali na stáž do Prahy k docentovi Smetanovi. Potom som sa dostal na stáž k profesorovi Reinhardovi Grafovi do Rakúska. Práve on zaviedol skríningové sonografické vyšetrenie bedra detí hneď po narodení. Spolu s prednostom Švecom a Gadim Bialikom, synom Viktora Bialika, ktorého možno aj vo svete považovať za osobnosť ortopedickej sonografie, sme Grafovu metodiku prebrali a napísali na túto tému aj publikáciu. V roku 1995 som strávil pol roka v Izraeli. Pracoval som na všeobecnej ortopédii v Chaim Sheba medical center, kde bolo veľa traumy, predovšetkým vojenské úrazy, ale aj kompletná endoprotetika. Bola to tvrdá škola. Učili nás, že si vždy treba klásť otázky, čo a ako robiť lepšie. Bola to však aj veľmi tvorivá práca. Neskôr som sa ešte dostal na tri mesiace do Kodane k profesorovi Reimersovi, a aj do Oxfordu.

Pochádzate obaja z lekárskych rodín?

 

Š.: Môj starý otec, rovnako ako aj otec boli farmakológovia. Po revolúcii sa otec stal dekanom Farmakologickej fakulty. Tiež ma chcel takto smerovať, ale mne sa viac páčila humánna medicína.

K.: Môj otec bol jedným z troch, kto ma v mojej medicínskej kariére najviac ovplyvnil. Bol prednostom Ústavu súdneho lekárstva LF UK od roku 1967 až do roku 1991. Riešilo sa tam veľmi veľa zaujímavých a tajomných problematík, od násilných, kriminálnych činov, otráv, náhlych úmrtí, cez určovanie otcovstva až po vyšetrenie alkoholu v krvi. Páčilo sa mi to, chcel som byť súdniarom, ale otec bol proti. Ešte pred tým, ako som skončil medicínu, sme, našťastie, pre Ortopedickú kliniku spolu s doktorom Paukovicom odoberali v pitevni kostné štepy pre kostnú banku. Tak sa o mne dozvedel profesor Huraj a ponúkol mi miesto. Druhým vzorom pre mňa bol profesor Makai. Ikona vzdelanosti, etikety a kultúry. Po otcovej smrti ma zasa cepoval profesor Bialik z Izraela. Aj na diaľku. Neskôr ma smeroval k detskej ortopédii a aj do európskych štruktúr, do výboru Európskej pediatrickej ortopedickej spoločnosti EPOS…

Čo determinuje fakt, že sa z lekára môže stať dobrý ortopéd?

 

Š.: Ortopédovi nesmie chýbať pokora. Môžete sa naučiť mechanicky operovať, môžete sa dokonca stať brilantným operatérom. No zrazu je pri nejakej operácii všetko inak. Obaja máme vlastnú skúsenosť s ťažkými problémami. Pokore sme sa museli naučiť. Bezpochyby sú potrebné veľmi dobré základy anatómie a celoživotné vzdelávanie. Okrem zručnosti a životného šťastia však musí dobrý operatér robiť správne rozhodnutia v správnej chvíli. Pri veľkých onkoortopedických operáciách je rovnako dôležité mať nielen plán, ale aj záložný plán. Vtedy sa totiž len veľmi ťažko dajú robiť nejaké kompromisy.

K.: Ako vravel profesor Makai, citujúc iných velikánov, šťastie praje pripraveným. Pre ortopéda je oveľa podstatnejšie rozhodnutie ako samotný rez. Môžete sa síce pripraviť, ale ak vám chýba pokora, nemusíte mať vždy úspech. Aj preto opakovane s prednostom Švecom spolu operujeme deti s malígnymi nádormi kostí. V endoprotetike má môj kolega oveľa viac skúseností ako mám ja. Metodiky sa vyvíjajú, k dispozícii máme čoraz modernejšie nové materiály a niekto, kto je v endoprotetike skúsenejší, má aj väčšiu nádej na úspech. A prečo to tajiť? Už sú za nami časy, keď v Hornej Dolnej pán primár zoperoval desať endoprotéz ročne, pričom deväť z nich bolo potrebné znova operovať na vyššom pracovisku. Keď sa chceme porovnávať s okolitými krajinami, treba veci urobiť na prvý raz perfektne. A o tom je aj koncepcia ministerstva zdravotníctva o stratifikácii či špecializácii nemocníc.

Niektoré vaše spoločné operácie patria do kategórie raritných. Ako taká spolupráca prebieha?

 

Š.: Zvyčajne ide o onkoortopedické operácie pacientov so zhubným primárnym kostným nádorom. Po tom, čo podstúpili onkologickú liečbu, resekujeme nádor a robíme náhradu zresekovanej časti buď endoproteticky, alebo kostným štepom. Vďaka technickému pokroku sme mohli začať používať aj tzv. rastúce protézy, čo výrazne zlepšilo dlhodobé výsledky operácií aj komfort pacientov. V minulosti totiž, keď takéto protézy k dispozícii neboli, mali deti na operovanej strane skrátenú končatinu. Prvú mechanicky rastúcu protézu sme pacientke s Ewingovým sarkómom voperovali pred asi štrnástimi rokmi.

K.: A dnes sme zasa o krok ďalej. V tomto konkrétnom prípade, ako pacientka rástla, sme pri predlžovaní protézy museli zasiahnuť operačne. Dnešné najmodernejšie protézy majú snímač, pomocou ktorého dokážeme protézu predĺžiť elektromagneticky. Takéto moderné postupy sme začali používať skôr ako v Českej republike či v Maďarsku.

Ako sa na náročné operácie pripravujete?

 

Š.: Na neštandardné operácie sa musíme pripraviť najmä z technického hľadiska. Pre predoperačné plánovanie je dôležité vopred vedieť, čo a v akej dĺžke ideme resekovať, kde je hranica nádoru. Musíme ho vybrať aj s lemom, s časťou zdravej kosti. Nález potom posielame na histologické vyšetrenie. Druhou časťou je samotná implantácia endoprotézy. Podľa toho, o aký typ ide, musíme byť pripravení na viacero možností. Jedna vec sú zobrazovacie metódy ako röntgen, CT a magnetická rezonancia, pomocou ktorých si vopred môžeme niektoré parametre odmerať. Pri operácii však nemusí všetko sedieť. Ak sa chystám na ťažkú operáciu, už týždeň pred tým sa mi o tom sníva. Zobudím sa a rozmýšľam, čo urobím, ak… V rámci predoperačnej prípravy musíme nájsť odpovede na všetky technické, anatomické či patologické otázky, a kým ich nemáme, nemôžeme operovať. Samozrejme, máme štandardné postupy, ktoré sa v určitých anatomických lokalitách používajú, to už ide automaticky.

K.: Na implantovanie rastúcich protéz máme aj certifikát – ceduľu. Napriek tomu sa stáva, že pri operácii potrebujeme vopred správne vyselektovanú endoprotézu, ktorú nám zaslali, vymeniť. Alebo prizvať plastického chirurga, aby nám upravil anatomické štruktúry v kolene štvorročného dieťaťa, aby sa mu tam endoprotéza vošla. Tiež pred veľkou operáciou nespím. Okrem pobytu v prírode sa snažím stres odbúrať hudbou, zahrám si na klavíri. Podľa mňa je dôležité zachovať rozvahu. A najpodstatnejšie je mať okolo seba správnych ľudí. Vtedy viem, že keď sa spojíme, zvládneme to.

Líši sa komunikácia s dospelým pacientom od komunikácie s rodičmi detského pacienta, resp. s dieťaťom? Samotná onkoortopédia, predovšetkým detská, musí byť smutný odbor.

 

K.: Hoci sme doteraz nemuseli pri onkoortopedických výkonoch detskému pacientovi amputovať nohu, pretože nastalo nezvládnuteľné krvácanie, musíme aj takúto možnosť s rodičmi pacienta odkomunikovať. Vysvetliť im aj forenzné následky operácie. Samozrejme, najmenšie deti nevedia povedať, čo ich bolí. Niekedy dieťa namiesto rodičov privedie babička, tá sa o všetko stará. Stretli sme sa však aj s tým, čo je ešte smutnejšie, že rodičia nechceli dať kostný nádor svojmu dieťaťu operovať. Radšej ho vzali na Filipíny, kde mu ho údajne odstránil liečiteľ bez kvapky krvi. Neskôr sme sa dozvedeli, že dieťa do troch mesiacoch zomrelo, hoci malo operovateľný nádor. Jasné, že 95 % rodičov po tom, čo sa dozvedia diagnózu, je vystrašených a chcú rýchlo problém vyriešiť. V našej nemocnici máme k dispozícii aj klinického psychológa, ktorého mnohí potrebujú. Sú však aj nevyliečiteľné deti, ktorým nedokáže medicína pomôcť.

Š.: Stáva sa tiež, že rodičia prídu k nám až vtedy, keď sa nádor už nedá operovať, hoci ak by prišli o pár mesiacov skôr, dal by sa resekovať. Rodičia sa niekedy radi zbavia zodpovednosti s tým, že sme im to nedostatočne vysvetlili.

Čo by si mali rodičia všímať? Postupujú kostné nádory rýchlo?

 

Š.: Záleží na tom, či je to nádor s nízkou alebo vysokou malignitou. Najčastejší je osteosarkóm, predstavuje asi 70 % všetkých prípadov primárnych kostných nádorov. Poznáme tzv. low grade osteosarkómy, ktoré rastú pomaly a neprerastajú do okolitého tkaniva. Dajú sa relatívne dobre liečiť. Napríklad pri operácii periostálneho osteosarkómu odstraňujeme len časť kosti postihnutú nádorom a zdravú, pôvodnú časť kosti môžeme niekedy zachovať. Rekonštrukciu potom robíme napríklad pomocou kostného štepu.

K. Rodičia by si mali všímať predovšetkým jednostranné pretrvávajúce bolesti. Dieťa sa sťažuje na to, že sú úporné, nereagujú ani na analgetiká a pretrvávajú aj v noci. Najčastejšie ide o oblasť kolena. Nádory sa lokalizujú v spodnej časti stehnovej kosti alebo vo vrchnej časti predkolenia a je tam opuch a strata hybnosti. Niekedy môže dieťa krívať, nemôže si kľaknúť. V takom prípade treba hneď urobiť rtg. snímku. Ako učil profesor Červeňanský, až keď vylúčime, že pacient má nádor, môžeme uvažovať o tom, že má opuch z nejakej inej, menej závažnej príčiny. Najmä, ak ide o pacienta medzi desiatym a dvadsiatym rokom veku.

Vráťme sa ešte na chvíľu k histórii. Hovorí sa, že bez minulosti niet prítomnosti. Prečo ste sa rozhodli venovať sa dejinám?

 

Š.: Všetci prednostovia ortopedickej kliniky sa svojím prispením podieľali na zachovaní historických informácií o rozvoji kliniky, či už to boli lekári v predvojnovej ére alebo profesor Červeňanský. Prvá monografia vznikla pri príležitosti 40. výročia vzniku kliniky. Pri 50. výročí spolu s manželkou Ňutou spísali históriu celej československej ortopédie. Histórii sa venoval aj profesor Huraj. Profesor Makai vydal v roku 2004 Historický pohľad na vznik a rozvoj ortopédie a traumatológie a na príprave tejto publikácie sa podieľal aj Milan Kokavec. Súčasťou publikácií, aj tejto aktuálnej, je tiež história Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti. Vznikla už v roku 1925 a funguje dodnes.

K.: Ale hovorí sa aj že bez prítomnosti niet minulosti. História je ako rodokmeň. Ak si vážite svoju rodinu, chcete poznať aj jej minulosť. Podobne, ak ste súčasťou nejakého cechu, chcete vedieť, kto stál pri jeho vzniku. Ľudia v zahraničí si veľmi vážia, ak ovládate dejiny svojho odboru a dokonca aj históriu pracoviska, kde ste na stáži alebo návšteve. Profesor Makai prebral obrovský rozhľad a informovanosť od profesora Červeňanského a jeho manželky, ktorá bola kunsthistoričkou a venovala sa dejinám. Vyžadoval od adeptov na atestáciu z ortopédie vedieť, čo ktorý velikán vykonal. Je neuveriteľné, ako veľmi, v časoch bez googlu či e-mailov, dokázali byť naši velikáni aktívni a vďaka tvrdej práci dosiahnuť prelomové veci. Myslím si, že je dôležité ukazovať to našim mladým lekárom. Nedá sa očakávať, že všetko dostanú pekne naservírované. Aby niečo dokázali, musia tvrdo pracovať. Aj preto sú naďalej súčasťou našej špecializačnej skúšky tiež otázky z histórie ortopédie.

Aktuálne pripravujete už XLI. Červeňanského dni – kongres Slovenskej ortopedickej spoločnosti. Ako ovplyvnila pandémia vaše aktivity?

 

Š.: Kvôli pandémii sa kongres v roku 2020 nekonal, o rok neskôr sme museli zmeniť termín a tento rok sme termín presunuli zo zvyčajného marcového na koniec mája. V čase vrcholiacej pandémie u nás na klinike fungovalo len jedno oddelenie v rámci bielej medicíny. Každý deň pritom musíme rátať s piatimi veľkými úrazmi. K tomu sa priradia onkoortopedickí pacienti, ktorých by sme mali operovať podľa protokolu, no nemali sme k dispozícii ani operačné sály, ani sestry. Nedá sa to dobehnúť. Aktuálne neobjednávame pacientov na výmenu kolenných či bedrových kĺbov. Musíme zoperovať tých, ktorých sme nezoperovali počas pandémie.

K.: V prvej vlne sme na dva plné mesiace úplne odstavili operatívu. Potom sme to dobiehali počas leta, museli sme oželieť dovolenky. Operovali sme najmä onkoortopedických pacientov. V ďalších vlnách covidu sme aj vďaka vedeniu nemocnice už nemali výraznejšie operatívu obmedzenú. No a výučba študentov, skúšky, kongresy, ministerstvo – naučili sme sa komunikovať online.

Máte dobré, chápajúce zázemie?

 

Š.: Obe naše manželky sú lekárky, zažili si, čo to znamená pracovať na klinike. Moja manželka veľmi dobre chápe kontext a problémy, ktoré s tým súvisia. aj to, že čas musím venovať tiež celoživotnému vzdelávaniu, novým metodikám, systémom. V poslednom čase vstupuje v endoprotetike do hry robotika. Posledný rok jej venujem veľa času. V ortopédii, rovnako v spinálnej chirurgii, ako aj v endoprotetike, sa asi pred 15 rokmi začali využívať navigované systémy. Umožňujú podľa zobrazovacích vyšetrení alebo virtuálneho modelu namodelovať si reálny stav, takže nemusíme robiť opakované rtg. vyšetrenia, napríklad pri zavádzaní transpedikulárnych skrutiek pri zadnej stabilizácii chrbtice. V endoprotetike sa robotické systémy druhej generácie dajú využiť pri výmenách bedrového kĺbu, ale aj lakťa. Najčastejšie sa však takto operujú kolenné kĺby. Keďže ide o operáciu nielen kosti, ale aj mäkkých tkanív, robotické systémy umožňujú presnou korekciou dosiahnuť dokonalé symetrické postavenie a stabilitu kolena. Novogeneračné roboty umožňujú toto všetko vopred nasimulovať a ponúknuť šablónu, kde urobiť rez. Všetko zameriava robot. Sú už k dispozícii štúdie, ktoré sledujú dlhodobú životnosť takto urobených implantátov. Zdá sa, že bude dlhšia, len treba viac času. Pokiaľ ide o sledovanie osového postavenia, robotické operácie sú podstatne lepšie ako konvenčné.

K.: Moja manželka tiež začínala na internom oddelení, teraz je všeobecnou lekárkou. Samozrejme, bez pochopenia a podpory by som takúto prácu len ťažko mohol robiť. No a naše manželky zas čakajú pochopenie a podporu od nás. Myslím, že máme veľké šťastie. Nie všetkým kolegom sa vydarilo hneď prvé manželstvo.

Pokračujú vaše deti v šľapajach otcov?

 

Š.: Môj syn sa rozhodol pre zubné lekárstvo. Bude to už štvrtá generácia lekárov v našej rodine. O medicíne dlho uvažoval, dokonca aj o ortopédii. Je na škole veľmi spokojný a šťastný.

K.: Môj starší syn je tesne pred ukončením medicíny, mladší sa chystá na gymnázium. Deti sa musia naučiť učiť sa. Na vysokej škole idete za problémom, a takto získaná vedomosť vám aj dlhšie vydrží. Dnes už nedostanete lekárov na ortopedický kongres, kde sa len rapoce o úspechoch. Hodnotný kongres má poslucháčom poskytnúť informáciu ako sa vám problémy, ktoré ste v liečbe pacientov mali, podarilo vyriešiť. To učím aj svojich potomkov.

Je niečo, čo vás v medicíne hnevá?

 

Š.: V medicíne v poslednom čase veľa pozitívnych vecí nie je. Odchádzajú nám sestry, do štátnych nemocníc sa neinvestuje. Rozčuľujú ma však skôr politici a ľudia, ktorí o zdravotníctve nič nevedia a pritom rozhodujú o dôležitých veciach a nie sú schopní akceptovať opačný názor.

Dokáže vás niečo prekvapiť?

 

Š.: Príjemne ma prekvapujú niektorí mladí kolegovia, ktorí sú v našom tíme. Za posledných 25 rokov som všetky podstatné rozhodnutia v onkoortopédii – od toho ako operovať a rekonštruovať, robil sám. V poslednom čase prichádzajú s kompletným projektom, napríklad aj s návrhom s 3D implantátmi.

K.: Mňa v poslednom čase dokáže pozitívne prekvapiť už len to, ak za mnou príde pacient alebo rodič a povie prosím alebo ďakujem. Je to smutné, ale už to nie je zvykom. Tiež ma tešia moji mladí kolegovia, ktorí sa vrhli do nových progresívnych metód v ortopédii. Snažíme sa zaradiť lekárov do operačných tímov tak, aby bol pri náhlej neprítomnosti jedného kolegu schopný nahradiť ho druhý. Všetci sme nahraditeľný a najväčším úspechom prednostu je odchádzať do dôchodku včas a z fungujúceho pracoviska. Nie vždy sa všetko, aj napriek enormnej snahe, na sto percent podarí. Tiež sme len ľudia, obyčajní a smrteľní. Každý z nás má svoju vlastnú knihu zlyhaní, väčších či menších neúspechov, ale aj knihu dôvery a medicínskeho uznania. Avšak na zápis do nej je podstatná práve spomenutá pokora.

Za rozhovor ďakuje Ivana Baranovičová

Foto Valéria Zacharová