V poradenských rozhovoroch s rodičmi klientov v Centre špeciálnopedagogických služieb v Senci sa často stretávajú s otázkou typu: Ako dlho môže byť moje dieťa na internete? Nad problémom sa zamýšľa Mgr. Mária Hrtanová, špeciálna pedagogička.
Odpovedať je náročné, lebo ide o individuálnu záležitosť. Kvôli názornosti použijem prípadovú štúdiu z praxe. Do poradne sa na konzultáciu objednala matka 15-ročného chlapca, jedináčika z úplnej funkčnej a hmotne dobre zabezpečenej rodiny. Naliehala, chcela čo najskorší termín. Dôvodom boli jej problémy so synom Adamom. Chlapec si zhoršil prospech, chodil poza školu, nič ho nezaujímalo, s rodičmi komunikoval pohrdlivo a s dešpektom. Z hodnôt, ktoré uznávali oni, sa vysmieval. Postrehli to všetci, nielen rodičia a starí rodičia, ale aj učitelia a spolužiaci v škole. Nevyzeralo to len ako taká „obyčajná puberta“. Nikto presne nevedel, čo sa s ním vlastne deje.
Do poradne prišla sympatická pani, bolo na nej vidieť, že je vystresovaná: „Náš Adam bol zdravé, bystré, živé, veselé a aktívne dieťa. Všetci ho milovali, lebo rozdával okolo seba radosť, optimizmus a chuť do života. Aj v škole bol úspešný, mal dobrú pamäť, výnimočne dobre sa učil, len na jednotky. Od štyroch rokov športoval, trikrát týždenne sme chodili na tréningy v plávaní. Cez víkendy vyhrával prvé miesta na súťažiach doma aj v zahraničí. Napĺňal nás spokojnosťou a pýchou. Ale po jeho pätnástych narodeninách sa všetko obrátilo. Uzavrel sa, prestal komunikovať, na akúkoľvek otázku odpovedal zásadne jedným slovom. Po príchode zo školy nevychádzal zo svojej izby, všetok čas vraj venoval učeniu, ale prospech sa mu zhoršoval. Zo školy nám oznámili, že má kopec zameškaných neospravedlnených hodín. Nenavštevovali ho kamaráti ako predtým, nezaujímal sa o dievčatá a aj so spolužiakmi sa rozprával úsečne, krátko a stručne. Učitelia v škole si všimli, že na hodinách bol nepozorný, ťažkopádne reagoval na otázky a podnety, jednostaj len rojčil a sníval. Vyzeralo to tak, ako keby bol ochorel. Každé ráno odmietal ísť do školy, sťažoval sa na nevoľnosti a bolesť hlavy, chronickú únavu, ale o lekárovi nechcel ani počuť.
Adam, inteligentný, ale veľmi uzavretý chlapec, mal na celý problém takýto pohľad: „Mám hroznú rodinu. Mama ma stále núti do niečoho, čo nechcem a nepotrebujem – učenie, šport, jazyky, nákupy, výlety, kino. Aj do poradne som prišiel len kvôli jej výčitkám, slzám a naliehaniu. Jej depresívne reči mi lezú na nervy, hoci je mi jej trocha ľúto. Otec je nudný sebecký chlap, čo sa stále vychvaľuje svojim postavením, úspechmi či platom. Neviem, čo si od toho sľubuje a prečo si myslí, že ma to zaujíma. Ja predsa nestojím o jeho peniaze, auto, dovolenky v zahraničí. Všetkých posudzuje a kritizuje. A vôbec, prečo mi obaja nedajú pokoj? Čo odo mňa chcú? Bol by som najradšej, keby som sa už mohol od nich odsťahovať. Kam? Možno k starkým, tí ma podporujú a berú takého, aký som. Sú spokojní, že sedím doma, neopíjam sa s kamarátmi, nefajčím a nefetujem ako ostatní mladí. Nechajú ma robiť to, čo mám rád – hrať sa hry na internete.
Adam k nám do poradne začal dochádzať pravidelne. Pomaly, postupne, sme sa dostávali k tomu, kde sa to všetko začalo. Čo sa skrýva za jeho útekom do virtuálneho sveta? V Adamovom prípade to bola jedna nevydarená oslava narodenín uňho doma. S kamarátmi experimentoval s alkoholom a cigaretami, nebolo to po prvý raz, čo ho rodičia takto pristihli. V hneve preto búrlivo, až netaktne použili svoje rodičovské kompetencie a všetkých ponížili a vyhnali. Adam sa urazil a prestal s rodičmi komunikovať. Ale aj jeho priatelia sa cítili dotknutí a po konflikte ho vylúčili z rovesníckej skupiny. Prvýkrát v živote sa dostal do krajnej situácie a ostal sám a zranený. Na frustráciu mu pomohla zabudnúť hra, respektíve vzrušenie z hry, slastné napätie, výhra a túžba po opakovaní. Nevedel sa dočkať tej chvíle, keď príde zo školy, zavrie sa v izbe, zapne si konzolu a bude bojovať tak, že svet okolo prestane existovať, až do chvíle, kým ho mama nezačne zas obťažovať otravnými rodinnými aktivitami typu večera, oslava, návšteva, výlet. On túži hrať, víťaziť, postupovať. Má na to špeciálne nadanie, musí byť úspešný. Je mu jedno či je ráno, obed, alebo večer, necíti hlad, únavu, nemá žiadne potreby, len hrať a vyhrávať…
Adam nie je ojedinelým prípadom. V praxi sa s podobným, vôbec nie prehnaným fenoménom, stretávajú psychológovia, psychiatri i špeciálni pedagógovia čoraz častejšie. Závislosť od internetu a hrania počítačových hier sa klasifikuje ako takzvaná nelátková závislosť. Za cestou k takejto závislosti, ako to vidíme aj v Adamovom prípade, môže byť aj podobná frustrácia, akú zažil po nevydarenej oslave. V odbornej verejnosti sa v poslednom desaťročí vedú diskusie o podobných moderných nelátkových závislostiach a ich zásahu do vývinu osobnosti. O tom, aký krutý môže takýto zásah byť, svedčia dôsledky závislého spávania: zvýšená tolerancia k sebe, čo znamená, že úrovne hrania a počet opakovaní musí od hrania závislý mladý človek neustále zvyšovať. Aj s nelátkovou, rovnako ako s látkovou závislosťou, respektíve s frustráciou z toho, že sa hráč nedostane k svojej „droge“, sa spája abstinenčný syndróm, strata sebakontroly, deštrukcia hodnôt a osobnosti. Pokiaľ ide o rodičov a ich otázku v úvode, aký je ešte vhodný či bezpečný čas, ktorý môžu deti tráviť na internete, ostáva nám len poradiť, aby sa zaujímali nielen o kvantitu – koľko času, ale aj o kvalitu – čo a aké informácie majú ich deti z internetu. Akým spôsobom v spoločnosti internetu trávia svoj čas. Niekedy totiž deti nedokážu rozlíšiť, že virtuálny svet je predsa len iný ako reálny. Rodičia by mali naučiť svoje deti selektovať informácie a aktivity nielen na internete, ale aj v živote. Ukázať im možné nebezpečenstvá, naučiť ich posúdiť, že vlastná reálna skúsenosť je neprenosná, ale predovšetkým úplne odlišná od tej, ktorú môžu zažiť vo virtuálnom svete.
Deti sú jednou z najviac ohrozených skupín vo virtuálnom prostredí. Súčasne sú práve pre deti nové technológie najväčším lákadlom. A
